Subregión Pod Bradlom - cykloturistika, cyklotrasy, športovanie, turistika, ubytovanie, história, penzióny, Brezová pod Bradlom, Bukovec, Chvojnica, Košariská, Podkylava, Polianka, Priepasné, Vrbovce

 
Hrad Branč

Folklór

Kopaničiarsky kraj Pod Bradlom patrí medzi najosobitejšie a najvýraznejšie etnologické oblasti západného Slovenska.

Pod vplyvom prírodných pomerov a historických dejov sa behom stáročí vytvorila v kopaničiarskom kraji originálna ľudová kultúra, výrazne sa odlišujúca od susedných nížinných oblastí Záhoria, Nitrianska a hornatejšieho Trenčianska. Na utváraní charakteristických znakov kopaničiarskeho kraja z hľadiska etnologického sa výraznou mierou podieľal charakter krajiny, spôsob obživy a migrácia obyvateľstva, vzdialenosť od ciest, požiadavky šľachty, konfesionálna príslušnosť, ale aj pôsobenie výnimočných a nadaných jedincov v spoločenstve. Všetky tieto vplyvy mali rozhodujúci podiel na vytvorení spoločných znakov etnika a kultúry ním vytvorenej, ale zároveň napomohli zvýrazniť aj niektoré z vnútroregionálnych odlišností v rámci celku. Nárečie, ľudový odev, staviteľstvo, zvyky, nástrojová hudba majú veľa spoločných čŕt, ale aj rozdielov. Je pozoruhodné, aká ostrá "kultúrna" hranica vznikla napr. medzi Brezovou pod Bradlom a Hradišťom pod Vrátnom. Ešte pozoruhodnejšie je, ako sa ešte i dnes prejavujú rozdiely medzi Myjavou a Turou Lúkou, v obciach dnes už nielen administratívne, ale aj fyzicky takmer spojených (v rámci regiónu). Podľa určitých etnologických znakov (najmä nárečia, odevu i architektúry) možno v hrubých rysoch vyšpecifikovať a rozdeliť kopaničiarsky kraj a jeho obce ležiace v okrese Myjava, sčasti aj v okresoch Nové mesto nad Váhom (NM), Senica nad Myjavou (SE) a Piešťany (PN) na 4 časti:

  • Myjava, Brestovec, Stará Myjava, Poriadie, Rudník, Hrašné, Polianka, Jablonka, Krajné,

  • Stará Turá (NM), Bzince (NM), Hrachovište (NM), Kostolné, Lubina (NM), Vaďovce (NM)

  • Brezová pod Bradlom, Košariská, Priepasné, Podkylava, Prašník (PN)

  • Turá Lúka, Bukovec, Podbranč (SE), Vrbovce, Chvojnica, Sobotište (SE)

MATERIÁLNO-TECHNICKÁ KULTÚRA
Rastlinná výroba
Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva počnúc kopaničiarskou kolonizáciiou v 16. storočí sa stalo pastierstvo a roľníctvo. Hnedé, málo úrodné pôdy, sčasti rendziny, drsné klimatické podmienky však neumožňovali dosiahnuť vysoké výnosy úrody a nestačili vyživiť všetkých obyvateľov Myjavskej pahorkatiny. Preto región od konca 19. storočia vykazoval v pomere k iným oblastiam Slovenska značný stupeň vysťahovalectva najmä do Ameriky (USA, Kanada, Argentína), Francúzska a Austrálie. Činné obyvateľstvo pravidelne v čase žatvy odchádzalo do výžinku (sezónne práce) na statky bohatých gazdov do nížinných oblastí Trnavskej tabule a Záhorskej nížiny. Z obilnín sa pestovalo starodávne proso, rež (raž) - okrem zrna aj pre pre slamu, ktorá sa používala aj na došky - dominantnú strešnú krytinu oblasti, žito (pšenica), oves (ovos), jačmeň - na šrot pre ošípané. Zo strukovín fazuľa, hrach, čočka (šošovica), bôb, cícer, slovenka. Z krmovín vika, listnačka (široká ďatelina), lucerna. Z okopanín zemáki, bobále, erteple (zemiaky) a bumburica (kŕmna repa), zo zeleniny najviac kapusta. Rozvoj zaznamenalo ovocinárstvo (jablone, hrušky, slivky, orechy), ktoré dosahovalo najmä od druhej polovice 19. storočia vďaka výborným podmienkam a novým pestovateľským odrodám slušné úrody. Ovocie sa skupovalo a vozilo až do Viedne. Konzervovalo sa sušením, varením lekváru i výrobou slivovice (charakteristického destilátu zo sliviek).

Živočíšna výroba
Chov hospodárskych zvierat sa sústredil predovšetkým na chov hovädzieho dobytka, oviec (názvy obcí Turá Lúka, Stará Turá, Košariská, Priepasné a množstvo miestnych chotárnych názvov). Ovce sa v širšom meradle prestali chovať po 1. svetovej vojne, hoci podmienky na pasenie boli výborné (veľkochovy vo Vrbovciach - v 80. rokoch minulého storočia). Pre univerzálnosť hovädzieho dobytka (mlieko, mäso, koža, hnoj, záprah) vlastnila takmer každá rodina kravu, bohatší jalovinu (jalovice), bulov (býkov) alebo voly. Pre vlastnú spotrebu držali na dvore drobné zvieratstvo a hydinu. Obľúbené bolo najmä holubárenie a včelárstvo.

Domácka a remeselná výroba
Remeselná výroba sa sústredila najmä v mestečkách, kde sa remeselníci združovali do cechov (na Brezovej garbiari). Potreba spracovania obilia si vynútila postavenie desiatok vodných mlynov, ktoré stáli od seba neraz na dohľad. Potoky boli chudobné na vodu, čo si vynútilo stavať kolesá na horný náhon s veľkým priemerom. Súčasťou mlynov boli neraz aj gátre (píly) a valchy na spracovanie ovčej vlny na súkno. Kamenisté roličky nevládali uživiť všetkých. Každý roľník ovládal spravidla ešte jedno remeslo. Jeden bol kolár, druhý debnár, iný kadlec. V každej dedine boli zruční šustri, kováči a stolári. Takmer všade sa tkalo konopné a ľanové plátno. V Priepasnom, Košariskách sa rozmohlo čipkárstvo, na Polianke pytlikárstvo, na Brezovej mydlárstvo, glejárstvo a knapárstvo (výroba kobercov z konskej, kozej a hovädzej srsti).

Obchod a doprava
Mnohí obyvatelia mestečiek i kopaníc boli výbornými obchodníkmi. Kto by nepoznal postavičku figliarskeho garbiara z Brezovej, Jána Lacka - sváka Ragana, zvečnenú Elom Šándorom? Tatari (posmešné pomenovanie Brezovanov) - škopliari hnali kŕdle oviec až z Besarábie, aby ich predali v západnej Európe. Bukovčania predávali zverinu na trhoch v Šaštíne i vo Viedni. To všetko im prinášalo nielen zisk, ale aj vzdelanosť a širší rozhľad. Tovar sa na jarmoky a trhy prepravoval v nošiach po vlastných, konskými povozmi, vozmi, saňami, počnúc rokom 1896 železnicou z Brezovej.

 

MATERIÁLNO-SPOLOČENSKÁ KULTÚRA
Odev a obuv
Ženský kroj tvoril konopno-bavlnený rubáč, kasanica s výšívanou furmou, fertucha z plátna farby čiernej alebo odtieňov modrej, biele rukávce z čipkovaným krajom a krézlom, damaškový prucel s olovenými, či striebornými gombíkmi alebo plechmi - sponami, kazajka, v zime bohato šnúrovaný kožuch z ovčej kože, mentík, v meste spodná a vrchná sukna, zástera, kacabaja, špenzel, kosička krížom cez prsia, na hlave ručník, čapec s tilangry s jemnou vláčikovou cipkou, šátek, šatka, vlnák. Mužský kroj: košela, konopné gace, jankel (vestu z rukávmi), kazajka, kamizol, kabát, súkenné nohavice s cifrovanými chlopávkami a jazykom, halena, kuba s trojhranným mechom na hlavu, kepen, širák, baranica. Obuv: krpce, pletené papuče, bóty, čižmy, v zime pletené papuče. Odlišovali sa najmä farebnosťou kabátikov a súkenných nohavíc. Ľudový odev a jeho súčasti nosili viac ženy ako muži. Dlhšie sa udržal na kopaniciach, v mestečkách veľmi rýchlo prijímali konfekčné oblečenie. Vo všeobecnosti ľudový odev nesie spoločné znaky, ale takmer každé spoločenstvo kopaníc, dediny i mesta sa snažilo odlišiť sa od susednej. Raz v tvare viazania ručníkov, farbách prucľa a fertuchy, kasanice, v rozmanitosti výšiviek na furmách kasaníc, šnúrovými ornamentmi na nohaviciach, kamizolách, kabátoch, kožuchoch, tvarom klobúkov, nosením ozdôb a symbolov (kosierká) atď.

Obydlia
Do začiatku 20. storočia bola pre územie kopaničiarskeho regiónu charakteristickým stavebným materiálom surová tehla. Domy mali valbovú strechu so slamenou krytinou, murované komíny, hlinené dlážky a trámové povaly. Neomietnuté domy teplej "hlinovej" farby s bielou obrubou okien pôsobili prirodzene mäkko. Omietnuté stavania majú zväčša drsnú šedú vápennú omietku s charakteristickým bielym, hladkým lemovanám rohov, často v podobe antických stĺpov. Okrem slamy používali ako krytinu šindeľ, v mestečkách a na mlynoch šífer (bridlica). Za základný typ sa považuje trojpriestorový typ domu (izba, pitvor a komora), hojne sa však stavali aj dvojpriestorové (bez komory). Postupne sa vyprofilovali dva typy ľudového domu: prízemný dom s izbou, pitvorom, (komorou) a poschodvý troj a viacpriestorový dom s víškou. Usporiadanie dvora, hospodárskych budov bývalo veľmi rozmanité, často sa prispôsobovalo členitému terénu. Drevo, hlina a prútie sa využívalo aj pri stavbe hospodárskych stavieb (stodôl, sýpok, chlievov, senníkov (gátorov).

 

SPOLOČENSKÁ KULTÚRA
Rodina a rodinné obrady
Do prvej sv. vojny existovala a plnila funkciu tzv. veľká patriarchálna rodina, v rámci ktorej žilo niekoľko rodín v jednej domácnosti. Tvorila ju pokrevná (bližšia) rodina a ďalšia rodina, ďalšie príbuzenstvo, sesternice s bratrancami. Jej rozpad na menšie rodiny zapríčinila chudoba, vysťahovalectvo, vyššie životné nároky. Jeden majetok obrábali spolu s otcom (tatkom) viacerí súrodenci so svojimi rodinami. Po otcovej smrti si majetky i pôdu delili rovnakým podielom bez rozdielu pohlavia (uhorské dedičné právo), čím dochádzalo k neumernému rozdrobeniu pozemkov pretrvávajúcemu až podnes.

Kalendárne obyčaje
Pôvod mnohých obyčajov spájajúcich sa kalendárnym cyklom má pohanský základ. V priebehu stáročí si cirkev mnohé z nich prispôsobila k svojmu učeniu. Na celom území sú zväčša jednoliate a veľmi podobné, čo vyplýva z jednotnej evanjelickej religiozity obyvateľstva. Ich obsahom bolo nielen uspokojenie náboženských potrieb, ale často aj zabezpečenie pokoja a úrody. Medzi obyčaje a sviatky zimného slnovratu patria: Mikuláš (väčšinou traja mládenci v kožuchoch a vypchatých konopných nohaviciach s maskou) a Lucie (dievčatá zahalené v bielej plachte s husacím krídelkom ometali domácnosti). Vianoce so svojimi cirkevnými ale aj magickými a vešteckými úkonmi (Štedrý večer, oblievanie na Štefana, Nový rok). Na hromnice nesmeli ženy šiť, aby neudrel do domu hrom. Fašiangové pochôdzky sa konali bez masiek, po domácnostiach chodili šabliari - mládenci, ktorí nosili darovanú slaninu na ražňoch alebo šabliach. K jari sa viaže vynášanie Moreny na Smrtnú nedeľu (utopenie, zakopanie) a nosenie letečka. Veľkonočné sviatky s cirkevnými úkonmi súvisiacimi s ukrižovaním Krista sa spájali s obradným významom vody (umývanie sa na Veľký piatok), symbolickými, jednoducho zdobenými vajíčkami a šibaním dievčat z vŕby upletenými šibákmi (oblievačka sa zaužívala až po 2. sv. vojne). Máje sa stavali väčšinou centrálne. Na Ducha sa príbytky zdobievali zelenými lipovými halúzkami. Svätojánske obyčaje nemajú v kopaničiarskom regióne tradíciu. Obyčaje súvisiace s vyháňaním dobytka a začiatkom poľnohospodárskych prác s príchodom kolektivizácie vymizli. Žatevné obyčaje - dožinky priniesli sezónni poľnohospodárski robotníci z majerov a rozšírili sa v období roľníckych družstiev. Významným cirkevným sviatkom sú v jednotlivých obciach hody. Na rozdiel od katolíkov sa odbavujú v deň posvätenia ev. chrámu. Pamiatka zosnulých s úpravou hrobov a pálením sviečok je javom novodobým. V regióne sa udomácnil po 2. sv. vojne.

 

NÁREČIE A UMELECKÁ KULTÚRA
Nárečie, piesne a ľudová slovesnosť
Myjavsko-brezovské nárečie patrí do skupiny západoslovenských nárečí. Obklopujú ho nárečia moravské, záhorské, piešťanské, trenčianske a podjavorinské. Sledovaným dialektom hovoril v minulosti ľud v obciach Brestovec, Stará Myjava, Jablonka, Polianka, Rudník, Krajné, Košariská, Priepasné a Brezová pod Bradlom. Nárečia okrajových obcí vždy absorbovali prvky nárečí susedných regiónov. Za hlavné znaky možno považovať absolútne vyhýbanie sa spoluhláskam ď, ť, ň, ľ, tvrdú výslovnosť de, te, ne, le, di, ti , ni, li, častú frekvenciu skupiny šč (Ščefán) , neprítomnosť samohlásky ä a mnohé "špeciality" hláskoslovia a tvaroslovia. Najmä na Brezovej sa prejavujú aj výrazné prvky stredoslovenského nárečia (väčšie uplatňovanie dvojhlások). V regióne sa zachovali piesne všetkých vývojových etáp známych na Slovensku. Najstaršia vrstva piesní nesie znaky roľníckej kultúry (detské piesne, uspávanky, piesne pri vynášaní Moreny, obradné svadobné piesne - od 15. stor.) a pastiersko-valašskej kultúry (vianočné, novoročné, fašiangové a odzemkové piesne - v 17. - 18. stor.). Spolu tvoria asi 1/3 všetkých piesní. Prechodných modálnych typov (niektoré regrútske a ľúbostné), ktoré vznikali od 17. storočia je pomerne málo. Prevahu tvoria piesne hudobnej harmonickej (dur-mol) kultúry. Prevažne ľúbostné a tanečné vznikali postupne od 19. storočia. Pre oblasť je charakteristický jednohlasný spev. Jedinečnou príležitosťou na rozprávanie rozprávok, povestí, zážitkov, spievanie balád boli priastky a drápački. Rozprávky mali často démonologický charakter. Vystupovali v nich bosorky, zmokovia, verilo sa v grunfešného hada (ochraňujúceho domácnosť), v pomoc Cigánky. Historická tématika v povestiach (husiti, turecké vojny, udalosti v rokoch 1848-49) prechádza u mladších tém do spomienkového rozprávania (vysťahovalectvo, 1. sv. vojna a Slovenské národné povstanie).

Výtvarný prejav
Ľudový kroj napĺňal potrebu prostého človeka po kráse, pre ktorý mal vzor v šľachtickom odeve, bohato zdobenom čipkami. Odtiaľ sa do ľudového odevu dostali čipky. V podbradlianskom kraji sa používali a plietli od 18. storočia. Jemná tylová (vláčková) je vypracovaná z tenučkých nití a má pôvod v Belgicku – Flandersku. Do regiónu sa čipky, kopaničiarsky cipky, dostali sprostredkovane z Vamberka v Čechách. Je dosť pravdepodobné, že svoju úlohu zohrala aj konfesionálna línia, lebo na Vamberecku je doteraz veľa protestantov. Koncom 19. storočia sa prisťahovali do Krajného dve čipkárky z Vamberka, ktoré sa tu usadili. Živili sa pletením čipiek a od nich sa remeslo učili miestne ženy. Tie najšikovnejšie dokázali robiť viaceré vzory (datelinkové, srdiečkové, košíčkové, dvojzúbkové, trojlistové, zrkadlové, ftáčikové, na baranie rohi...). Krajňanská vláčková cipka uchováva pôvodné vzory a technológiu. Okrem Krajného sa plietla najmä v Priepasnom a Košariskách. Oživenie cipky nastalo koncom 90. rokov minulého storočia, kedy na Brezovej pod Bradlom na podnet Anny Potúčkovej vznikol krúžok paličkovania, v ktorom sa ženy naučili starobylú techniku a začali sa zaujímať o jej históriu. Kopaničiarsky kroj sa vyznačoval striedmym používaním hustých krížikových i prelamovaných výšiviek predovšetkým v čiernych, modrých, žltých farbách (mužské košele, golieriky krézla na rukávcoch). Unikátne vzory nájdeme na formách kasaníc. Na bielych dienkách tilangrových čepcoch i ručníkoch možno obdivovať jemnú a decentnú krásu bielou bavlnkou vyšívaných vzorov. Strieborné gombíky sa snažili v chudobnejších kopaniciach nahradzovať plechmi, vyrobenými z mincí (Priepasné, Košariská).

Tanec
Repertoár a žánrový obsah hudobného, aj tanečného prejavu v kopaničiarskom regióne je nadpriemerne rozsiahly. Napriek značnej otvorenosti voči susedným regiónom i susednému moravskému Horňácku si zachovalo írečitý, originálny prejav. Za všeobecnú charakteristickú črtu možno považovať sklon ku groteske, špásu, nadsázke (v šugároch - krátkych žartovných popevkoch pred muzikou) na jednej strane, na strane druhej jemnosť a citovosť pomalých ľúbostných alebo baladických piesní. Starobylé formy u piesní, archaickejší a bohatší hudobný i tanečný prejav nachádzame na kopaniciach. Mesto sa ich rado zbavovalo a ľahšie príjímalo modernejšie útvary a tance. Z mužských tancov sa tancoval: mužský verbunk, šusterskí (šefcovskí), širáková (širiačková), zbojnícki, odzemek, žabák (žabská) a sečkárski. Z krútivých tancov: starobabská (ďupkaná, slovenčina, slovenská), párový verbunk (na dva kroki), hustí (čardáš, husí čardáš, kolenoví čardáš, uklakovaní čardáš, maďarskí čardáš, slovenská, vihadzovaná, uklakovaná), uklakovaná (uklekaní). Z novodobých tancov: polka, valčík, mazúrka. Zo strofických tancov: plieskaná (pléskaná, čapkaná, čo to tam, beckovská), hrozená (hrozenková), kadlecká (kadlická), židovská, kukaná, kalamajka, v šírom poli (lišajová, hrušovanka, ňeborácka, starosvetská), japonská. Z tanečných hier: stoličková, zrkadlová, košíková, ručníčková, podušková, metloví, káčerová, káčerská, káčer, podkúvanie žien.

Hudobné nástroje a zoskupenia
Vývoj inštrumentálnej hudby v kopaničiarskom regióne sa uberal od gájd cez huslovice - sedliacke hudby pôsobiace na kopaniciach (primáš, kontráš, píščelista - klarinetista, trúbelista - trubkár a basista) až po veľké cimbalové muziky z mestského prostredia (primáš, druhý huslista, kontráš, cimbalista, klarinetista, trubkár a basista). Rozšírením heligónky ako sólového nástroja vznikali aj iné možnosti nástrojových zoskupení. Trúbka sa v kopaničiarskych sláčikových muzikách udomácnila v časoch rozkvetu verbunkových melódií, keď boli pri vojsku zamestnaní ľudoví muzikanti, ktorí chodili s husármi verbovať. Kopaničiari hojne využívali aj drobné sólové nástroje prinášajúc si ich z jarmokov: drmla (drumbľa), okarína, organky (ústna harmonika). Kým na Záhorí, Trnavskej rovine mnohé zotrel čas a rôzne "úpravy" dychovej hudby, v kopaničiarskom regióne zostal jasný vzor pre súčasnú generáciu muzikantov v podobe zvukových snímok vynikajúcich primášov a sláčikových hudieb. Kultivovaný prejav legendárneho Samka Dudíka z Myjavy, Michala, Martina a Stanka Cibuľkovcov z Kostolného, "drsná" krása hry Jána Kolárika, Jána Petruchu z Priepasného a mnohých ďalších primášov a kopaničiarskych muzík zaujme unikátnymi variačnými štýlmi. Rozmanitosť piesňového materiálu, nástrojového inventára, variabilnosť obsadenia muzík, vnútroregionálne odlišnosti jednotlivých lokalít v rovine interpretačnej - to všetko robí z kopaničiarskeho regiónu skutočnú klenotnicu hudobného folkóru. V súčasnosti hudobné dedičstvo uchovávajú, rozvíjajú a rôznou formou scénicky predvádzajú mnohé folklórne skupiny, spevácke skupiny a ľudové hudby. V Brezovej pod Bradlom Brezová a Iskerka, v Košariskách Rosenka, tradície sa snažia oživovať i v Priepasnom.

Martin Janšto

Späť na začiatok

Folklór

Archív - Blog